Jeff Grubb: Warcraft #3. Poslední strážce

Názov: Poslední strážce (The Last Guardian)

Autor: Jeff Grubb

Vydanie: Pocket Books, 2002

Obálka: Sam Didier

České vydanie: Fantom Print, 2004

Preložil: Ján Netolička

O knihe: Strážci Tirisfalu - řada mistrů obdařených božskou mocí. Každý z nich musí celé věky bojovat svou tajnou a osamocenou válku proti Plamenné legii. Medivh byl od narození předurčen k tomu, aby se stal největším a nejmocnějším členem tohoto vznešeného řádu. Od samotného počátku však byla jeho duše poskvrněna temnotou, která zvrátila ve zlo síly, jež měly bojovat ve prospěch dobra. Medivh, zmítaný mezi dvěma světy, a jeho boj s vlastní zlobou se stanou osudem celého Azerothu... a navždy změní svět.

Komentár: Príbeh, opisuje stretnutie a spolužitie Magusa Medivha a jeho prvého, aj posledného učňa Khadgara z Dalaranu. 

Učňa, ktorý pôvodne mal špehovať pre Kirin Tor, no Medivhova dôvera si ho časom získala na svoju stranu a Khadgar svojmu majstrovi sľúbil bezhraničnú lojálnosť.  

Kniha sa prekvapivo odvíjala inak, než som čakala a než som sa o tom vyjadrila v prvej časti, Deň draka. Pre znalcov lore môžem povedať, že dej sa viac než na drámu v rodine princa Variana, zameriava na posledného Strážcu Tirisfalu a jeho snahu vymaniť sa z neustáleho kolobehu svojho osudu. Osudu, do ktorého ho uvrhol jeho predchodca. Ako aj vysvetlenie náhleho príchodu orkov zo sveta Draenor.

Autorov štýl sa mi vo svojej jednoduchosti zdal príjemný. Nenápadný, no aj tak farebný. Čítal sa mi príjemne od prvej chvíle ako som spoznala Khadgara, čítala o jeho pôsobení v Karazhane. Najskôr ako Medivhov pomocník, potom ako jeho učeník. Príbeh zvedavého, sedemnásť ročného mladého muža, jeho štúdium po boku velikána. 
Jeho zvedavosť odhalila to, čo dlhé roky unikalo i tým najbystrejším mysliam Azerothu. Krutá pravda, ktorá celú zem vrhá do záhuby.

Nakoniec zostane na Khadgarovi, Garone Halforcen a kráľovom Prvom rytierovi, Anduinovi Lotharovi, aby odvrátili alebo aspoň spomalili blížiacu sa skazu.

Žiaľ isté veci mi boli tŕňom v oku. Zopár preklepov, nedokončených súvetí a vynechaných úvodzoviek na konci priamej reči. Azda chyba prekladu. Chyby, ktoré som si v preklade predošlých kníh nevšimla. Z toho sa cítim mierne nesvoja.

Viac ma však zarazili perly ako na strane 42. sparťanské podmienky, na opis umyvárne. Seriózne, odkiaľ môžu obyvatelia Azerothu poznať taký pojem? 
Samozrejme, chápem, že autor to populárne prirovnanie nepoužil v úvahe postavy ani v akejkoľvek konverzácii, či vnútornom opise. No mne sa to zdá aj tak neautentické. 
Nie som si presne istá, prečo mi vadilo práve toto. 

To isté mi vadilo na strane 116, kde po boji zahriata arktická pôda neuniesla váhu postavy. Jednoducho nevidím akýkoľvek dôvod použiť práve toto prirovnanie. Išlo predsa o zahriatu zľadovatelú pôdu. Iste, znie to nasilu.

Jednoducho mi nesmierne vadí ak niekto vo fantasy svete, ktoré nemá mať akékoľvek prepojenie s tým „naším“, používa prirovnania, ktoré pochádzajú z nejakej udalosti, miesta v skutočnom svete. Stačí zapojiť trochu kreativity. Alebo vytvoriť nejakú alternatívnu kópiu, napr. Sparty, so životným štýlom jej obyvateľstva a zasadenú do sveta Azeroth. A potom povedať, že sú tam také (domysli si názov mesta) podmienky.