Moje malé Anglicko

Vypudená z príjemného tepla autobusu kráčam po ľudoprázdnej ulici. Jedinú spoločnosť mi robí družina vrán pozorne striehnuca či by mi mohli niečo uchmatnúť. Škrekot uhľovočiernych operencov sa nesie inak prázdnou ulicou mestskej časti,v ktorej pracujem. Keby som sa mohla voľne nadýchnuť, tak by som zaiste cítila pach hnijúceho lístia a niečoho, čo mi pripomína dym z komínov. Pach zimy.


A ľadovo ostrej hmly lenivo sa prelievajúcej medzi holými konármi stromov. V mysli sa mi vráti spomienka na výlet do Canterbury, počas stredoškolskej stáži v Spojenom kráľovstve. 

Konkrétne cesta naprieč anglickým vidiekom v autobuse, v ktorom mi kolená vrážali do sedadla predomnou. 

Kto ma pozná vie, že ten krátky pobyt v ostrovnom kráľovstve, vo mne zanechal hlboký dojem. Možno to znie pateticky a rozhodne nepatrím k tým, ktorí tvrdia, že všetko na Slovensku je zlé a všade inde je lepšie. Kdeže. 

No aj tak, kráčajúc po móle v Brightone, kde som bola ubytovaná. Počas prehliadok hradov. Sedenia na trávniku v parku. Či počas boja s čajkami o svoj obed. Mala som pocit akoby niečo vo mne, ak ste veriaci tak si to nazvite aj dušou, bolo doma. 

Aj mne sa to zdá divné. Možno keby som viac verila v reinkarnáciu, tak by mi to dávalo zmysel. 
Ten vzťah k určitej perióde škótskych, možno galských dejín. K dobovej hudbe, ktorú sa niektorí umelci snažia viac či menej úspešne zreprodukovať. 
K povestiam z obdobia rytierov a ich sľubov o ochrane bezbranných a boja so zlom. K rozprávkam o drakoch, škriatkoch alebo vílach, ku ktorým mám bližší vzťah, ako k tým o vodníkoch, čertoch a ježibabách. Smiech.
Azda nie je náhodou, že väčšina fiktívnych príbehov (ktoré možno raz napíšem) by sa dalo zaradiť do kategórie stredovekej fantasy.
Možno aj preto mám radšej zahmlenú jeseň či zimu, než horko letných mesiacov. Neviem.
Dnes nie je deň, kedy to odhalím. 

Jediné o čo mi ide je zdôvodniť, prečo ma niečo také, ako cesta do práce zahmleným parkom, potešilo v hĺbke mojej bytosti. 
Akási malá radosť všedného dňa, ktorá mi zdvihla náladu a môj duch pookrial. Minimálne kým som nepriložila čip k terminálu v práci. Haha. To je už ale príbeh na inú príležitosť.



Komentáre

  1. To je zaujímavé. Väčšina ľudí pochmúrne hmlisté počasie nemá rado a Tebe to aké krásne premiestnenie mysle vyvolalo :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Mně pochmurné počasí asi tolik nevadí, tedy, má to svou hloubku a svým způsobem kouzlo. Jen je vždycky lepší moct po té procházce mokrým, zamlženým světem sednout si doma ke kamnům, vzít si suché ponožky a dát si horký čaj. :)

    Mimochodem, kvůli ochraně soukromí jsem se nakonec rozhodla některé své články uzamknout a zpřístupnit je jen konkrétním lidem. Vím, že se navzájem čteme už docela dlouho, a tak kdybys chtěla i nadále číst nějaké výplody z mého života, napiš mi email :) Měj se krásně a přeji ti hezké Velikonoce.

    Vlasta

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára