Čo mi tento rok dal

Článok z radu "Uvedomila som si". Fuh, ako zaryto som kedysi odmietala sumarizačné články. Veď nie som nikto. Nie som slávna ani úspešná. 

Aj tento rok sa pomaly ale isto blíži ku koncu. Práve toto obdobie je dobré na prehodnotenie toho, čo nám daný rok dal.

Či už ide o nový názor, známosti, kariérne pokroky alebo udalosti ktoré nás svojou temnotou posilnili.
Azda si niekto pomyslí, že tento rok utiekol. Akoby ani neexistoval.
Prípadne sa ho naschvál snaží vytesniť zo svojho života.

Mňa tento rok. Od jeho začiatku, až po koniec, hlavne učí. O sebe. Sile a slabostiach. 

Núti ma riešiť krízové situácie ako nikdy pred tým. Trochu je to aj kvôli výzvam krízy, ktorým každý z nás čelí, svojim spôsobom. 

Pre mňa je to zároveň aj fázou života,  ako keď rozprávkový hrdina opúšťa svoj domov a vydáva sa do sveta. Za dobrodružstvami, ktoré ho neustále skúšajú.
Niečo som sa naučila, niečo iné ma len utvrdilo v to, čo verím.

Uvedomila som si, že je život príliš nevyspytateľný na to, aby som ho premárnila bytím tým, čím nechcem byť.

Zistila som, že až na svetlé výnimky, som srab ako väčšina ľudskej populácie. S nedostatkom odvahy "to make a difference and break the wheel" či čo. 
Tak na miesto zastávania sa idey, len sklopím zrak v duchu "niekto iný pomôže" alebo "niekto iný porazí normu" (aspoň na čas, keďže norma je od toho normou, aby sa vrátila do normálu. [Nie som si istá či viem čo som práve vypotila. Buď je to výkvet geniality alebo fatálna hlúposť ])

Myslím si, že som v určitom zmysle zodpovednejšia. Resp. sa snažím lepšie delegovať svoje priority. 
Verím, že som odvážnejšia. Teda skôr, verím, že sa mi konečne darí prebúdzať to, čím som bola odjakživa. Len som na to počas dospievania akosi zabudla.

Ako každý, aj ja som si vďaka starostiam uvedomila, že som silnejšia, než som si to o sebe myslela. Občas mám pocit, že už ma nič nemôže zastaviť. Teda okrem mňa.

Ďalej mi niekoľko starých i nových známostí ukázalo, že nemusím všetko riešiť sama. Že ak nemám peniaze, to ešte neznamená, že si musím hľadať výhovorky, prečo nemôžem ísť von a tráviť čas s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Že ak sa podelím, tak sa podelia aj oni. Povzbudia, že týmto si aj oni prešli. Že je to len prechodné obdobie.

A vidím to aj na sebe. Mne nezištne pomohli. Ja sa tiež snažím nezištne pomôcť. Dlho som neverila, že by mi niekto (okrem jedného, dvoch ľudí z najbližšej rodiny) chcel pomôcť. Hovorila som si. Prečoby aj? Ani ja som im doteraz nemala príležitosť pomôcť. Zdalo sa mi, že každý funguje v duchu "niečo za niečo". Že len vtedy mi niekto pomôže, ak mi niečo dlží. 
No fakt, že by mne niekto chcel pomôcť, lebo jemu niekto kedysi pomohol, ma šokoval. Ale ako vravím. Vidím to aj na sebe. 

Alebo som okúsila, že ľudia vedia byť ľuďmi. Nie vždy, ale ak áno, tak to stojí za to.

Samozrejme sú potom chvíle, keď si hovorím, že si zbalím saky paky a sťahujem sa na Pluto. S odkazom: "Posledný nech zhasne." Ale to je iný príbeh.

Učím sa krok za krokom. "Ísť svojou tvorbou do sveta súťaží." Naučiť sa, že ľudia kritizujú. Kritizujú aj keď nevidia vašu prácu, vaše pokroky. Čím ste si museli prejsť, kým ste došli až k vytvoreniu niečoho, čo v jednom komentári skritizujú. To vie len a len autor tej veci. Toho projektu. 

Takže si myslím, že je nutné neustále ísť so svojou kožou na trh. (Niektorí sa ani k tomu neodhodlajú.) 
No nezúfať, keď sa pre verejnosť z tej kože vykľuje špinavá zaolejovaná pucmola, ktorú vám šmaria do ksichtu. Zrejme je to súčasťou rozvoja. Byť odmietaný až kým vás prijmú. Dokonca ani vtedy vás nebude každý uznávať. Čo je čarom slobodnej vôle.
Treba si vypočuť kritiku. (Áno, aj tú, ktorá je podaná dehonestujúcim spôsobom.) No nik nesmie dovoliť, aby ho zložila.
A pre literárny biznis to platí milionkrát viac.

Čo ma vedie k ďalšiemu zisteniu.

Prvé naše literárne pokusy budú katastrofálne.
To je fakt, s ktorým som sa dlho nevedela zmieriť.

Tento rok, je pre mňa rokom nových príležitostí ako aj starostí.
Som mu vďačná za veľa vecí.

Vyššie spomínaným zisteniam. Novým plánom (copywriting) a cieľom (štúdium jazykov a samoštúdium boxu). Novým skúsenostiam v Klube blogerů. Čo je kapitola sama o sebe. 

Nikdy som sa ničoho neštítila tak veľmi ako rozhovorom s inými ľuďmi. (Aj preto som si to nazvala besedou.) Takže som (dobrovoľne povinne) dostala na starosť rubriku Ptejte se, z ktorej som panikárila o stodesať šesť. Až kým som nezažila ten zvláštne slastný pocit z prvého dokončeného rozhovoru. Aj ľudia sa mi tam hlásia a má to nejaký ohlas aj u publika, takže až tak strašne na tom snáď nie sme. Haha. (Treba si pohoňkať ego.)

Uvedomila som si, že meme do rozhovoru nepatrí. Keď tak len do denníčkového príspevku. Ak je to autorov štýl. (To len tak na odľahčenie.)

Suma sumárum. Prežila som tento rok, tak ako mnoho iných ľudí a tak ako to prislúcha ku koncu roka, mám pocit akoby som bola po dosť zdĺhavej bitke. No zároveň akoby ma ďalšie ešte len čakali. Unavená, no zvedavá a nedočkavá zároveň.

Komentáre

  1. Veľmi zaujímavé zhrnutie. Som rada, že si rubriku vzala a spravila besedu nie len so mnou :-)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára