Necelý mesiac po jesennej rovnodennosti, čo značí i akýsi začiatok ročného obdobia, som sa zamyslela, čo to obdobie pre mňa vlastne znamená.
Musím neobjektívne doplniť, že jeseň, áno to umierajúce ročné obdobie, je mojim najobľúbenejším obdobím v roku. Franza Schuberta vystriedal Beethoven, a ja sa pustím do ďalšieho nepodstatného filozofovania.
Iste mám rada vôňu jari a že sa príroda (alebo to, čo z nej zostalo) pekne zazelená. Lúky hrajú (korektne aj v časoch keď to nebolo v móde) rôznymi farbami.
Rada som kráčala bosá po tráve. Bol v tom kúsok adrenalínu. Stúpim na včelu? Nestúpim na včelu? Nanešťastie poslednú dobu ich vidím čím ďalej tým menej.
Ovocné stromy, ktoré som v detstve z obozretnosti koncom leta obchádzala, boli tento rok mĺkve. Pozbavené bzučania včiel, ktoré si za iných okolností fičali na popadaných hruškách.
Sadnúť si poobede do pohodlnej sedačky na západne orientovanej terase rodičovského domu, a čítať kým som videla na písmená. To je zvyk, ktorý som si osvojila len rok, dva dozadu.
Naopak, sledovať vatru zapálenú po zotmení na dedinských hodoch, bývala akousi letnou tradíciou môjho detstva.
To, a ešte s ostatnými deckami behať pod prúdom vody, ktorou sa polievalo futbalové ihrisko, a pišťať pri tom.
Alebo sedieť na schodoch terasy a civieť na hviezdy, ktoré nepoznám. Pri tom rozmýšľať či na ne v tej chvíli civí aj niekto iný a pri tej myšlienke cítiť akúsi spolupatričnosť s hypotetickým cudzincom.
V zime ma zas posledné roky nadchlo korčuľovanie sa po ľade. No aj k tomuto obdobiu sa viaže množstvo nostalgických spomienok, ktoré nateraz vystriedali iné, dospelejšie.
Ako chodenie po obchodoch (aby som stihla nakúpiť hračky pre synovcov a teraz už aj neterku) alebo sŕkanie vianočného punču na trhoch v hlavnom meste.
Z toho síce tento rok isto nič nebude, až mám taký divný pocit. Akoby zrušili Vianoce. Čo je samozrejme blbosť.
Pre mňa síce nie, keďže budem pracovať aj okolo dvadsiateho decembra. No ak zopakujú, čo sa stalo na Veľkú noc (čo je teoreticky rozumné), tak rátam s tým, že na sviatky "uviaznem" v hlavnom meste a Vianoce s rodinou oslávim niekedy na Chanuku. :-D
Čo je mi z istej strany tak nejak jedno, keďže sviatky už nebývali to, čo si pamätám (idealizujem) z detstva, keď sme všetci boli pokope v rodičovskom dome. Budem to brať ako každý iný predĺžený víkend (popravde netuším či to spadá na víkend), možno to bude divné.
Ale dosť bolo opúšťakov.
Čo som touto skratkou cez Čínu chcela povedať je, že mám rada každé obdobie pre niečo iné.
Jedno pre pocit novoty, kým to druhé pre sladkú vôňu a farebnosť. Ďaľšie zas pre zvuk pukotajúceho dreva a vôňu horúcej čokolády.
No jeseň. Tá má v mojom srdci špecifické miesto.
Kým inokedy depkárčim, počas jesene nedokážem mať depresiu z toľkej hrejivej farebnosti, aj keď už začína byť chladno a dni zahalené rúškom hmly sa skracujú.
Zbožňujem svetre, čaj a ten pocit zmeny. No páči sa mi aj keď mrholí a jemné kvapky zmáčajú moju tvár a vlasy.
Teraz len akosi "nemám čas" si to vychutnávať.
A tak s kolegami frflem na zlé počasie. S kolegyňami zas panikárim, že sa mi roztečie makeup, ktorý si dávam čím ďalej, tým zriedkavejšie. Pri tom celé moje bytie jasá.
No pochopil by ufrflaný dospelácky svet, že sa teším keď prší? (Samozrejme netešia ma povodne. O tom po tom.)
Že ma nič nezaujíma menej než, že mi po práci zmoknú vyžehlené vlasy?
Sotva.
A tak si slabošsky vyťahujem dáždnik a pridávam sa do davu frflajúcich dospelákov. Je to tak jednoduchšie.
Začína ma pokorovať predstava sveta o tom ako by sa mal dospelý človek správať?
Je ešte niekde to moje ja čo ešte aj v puberte bojovalo proti tomu, čo odo mňa rovesníci očakávali? Netuším.
Komentáre
Zverejnenie komentára