Chvíľa nostalgickej sebareflexie

Zdravím.
Neviem, čo mi to napadlo, no počas tvorby posledného rozhovoru, som akosi zablúdila na nový blog Iného klubu. 
V ňom som sa kedysi snažila resuscitovať duelantskú rubriku a občas zaskakovala v prijímacej komisii.
Ako tak som si čítala svoje hodnotenia nových uchádzačov o členstvo, o ktorom mi v pamäti zostala myšlienka, že boli sassy. (Neviem k akému slovenskému slovu to porovnať. Priamy preklad je drzý. No ja by som to prirovnala k niečomu ako keby irónia, sarkazmus, drzosť a chytráčenie malo grupáč, z ktorého by vzišlo to, čomu po anglicky hovoriaci ľudia hovoria sassy.) 
No teraz keď som si tie verdikty a hodnotenia po sebe opäť prečítala, tak by som sa na základe svojich prejavov nazvala, p*ča. A to som mala pocit, že moje verdikty bývali umiernené. No houby.
PS: Svojim ľuďom odkazujem. Nie nemyslím to zo srandy, no ani depresívne. Je to číra sebareflexia, z ktorej sa neodstrelím. No s čím žiaľ už nič ani neurobím. Minulosť už nezmením.


(pseudohumorná vložka so zdrojom tunak)


Jedna z množstva príkladov toho, o čom som vykladala v úvode. Mám pocit akoby to písal niekto úplne iný. No nie v tom trápnom zmysle. Ako keď si v dospelosti prečítate nejaký blogový príspevok, ktorý ste napísali ešte vo svojich začiatkoch. Pritom len nechápavo krútite hlavami nad vašími výplodmi, ku ktorým sa v lepšej spoločnosti radšej nepriznávate. Haha. 




Normálne zo seba nechápem. Hlavne, že ja nemám preklepy. Smiech. Viď túto ukážku.




Nehľadám ospravedlnenie, či výhovorky. Proste som to pohnojila. Ide sa ďalej alebo akoby Galileo Galilei povedal o Zemi: "A predsa sa točí."
Možno to bola frustrácia, možno p*čizmus. Kto ho vie?






Tak nejak nerozumiem, kedy sa z dobrého policajta stal ten najhorší.  

Každopádne začínam mať pocit, že sa z tohto pseudoautorského blogu stáva osobný blog. No čo už. Alebo akoby mysliteľ povedal: "To je život."

Napadá mi, že by som sa mala ospravedlniť. No, ale komu?
Drvivá väčšina blogov nebola aktívna ani keď to bolo ešte aktuálne. Nie to ešte teraz, keď už istá blogovacia platforma ani neexistuje.

Alebo za čo vlastne?

Popravde, nejakým bizarným spôsobom, si ešte stále stojím za vyjadrenými myšlienkami ohľadom zdrojovania.

Jedine spôsob odkomunikovania danej informácie mohol byť menej povýšenecký. Najmä prihliadajúc na fakt, že niektorí z blogerov mohli byť deti. To jediné ľutujem.

No aby sa nepovedalo, že len p*čujem jak chorá vrana. :-D


Okrem "autorského bloku" práve toto mohol byť jedným z dôvodov, prečo som sekla s vtedajším pseudonymom a celkovo tým Iným klubom. Aj keď som si v tých časoch neuvedomovala.
Samozrejme okrem vecí, ktoré som osobne považovala za pokrytecké. (Najmä podčiarknutá časť.) Teda, že sme, podľa mňa vyčítali členom alebo uchádzačom o členstvo presne to, čo sme robili aj my, ako klub.


Neviem, kedy sa táto sebareflexia obrátila na spoveď. Ale budiž. (Popravde v tejto chvíli si ešte stále nie som istá, či tento článok niekedy publikujem.)

Každopádne nechcem haniť svedomitú prácu kolektívu ľudí. Ktorý sa už podľa všetkého aj obmenil.
Absolútne im fandím v ich snahe udržiavať túto rojkovskú komunitu. Je to niečo, čo ja som dosť skoro zabalila, keďže som mala pocit, že kvôli zmene časov a požiadaviek bloggerov na klub, je to boj s veternými mlynmi.

Dokonca som sa neskôr aj "s chvostom stiahnutým medzi nohami" znova uchádzala o členstvo. S týmto pseudonymom, bez vedomia správcov, že som to ja. No evidentne v zlom čase.
Skôr som si totiž stiahla prihlášku, než mi na ňu stihli odpovedať. (Nebavilo ma čakať, takže ani netuším, či by som spĺňala ja, ich podmienky.)
Proste typická "v zlom čase na zlom mieste" situácia. Naďalej však neprestávam obdivovať vytrvalosť správcov.

Vlastne ak mám byť úprimná, asi ten klub bolo to posledné, kde som sa v živote vzdala. (Posledné, čo sa netýka medziľudských vzťahov. Tam sa ešte mám čo učiť.)

No dnes je to asi prvý krát, čo na Dorku Jeseňskú, neprihliadam ako na dokonalú, zasnenú bytosť, ktorá vedela lepšie tvoriť. Ako niečo, čo je dobré, oproti postave Dot Surly, ktorá je absolútny odpad, v porovnaní s Jeseňskou.
Akoby Surly bola len jej menej dokonalá napodobenina. Výkrik do tmy. Resp. pokus o oživenie minulosti. Dnes je prvý krát, čo sa k obdivu starého ja pridáva aj mierne zhnusenie.

Je mi jasné, že posledné odseky znejú schizofrenicky :-D Ani popravde netuším, prečo som zašla až do takýchto detailov. Napokon som asi predsalen neuzavrela minulosť so starým pseudonymom deň, keď som všetky svoje detské poviedky hodila do ohňa (do slova) a nikdy sa k tomu nevracala. Aspoň nie na dlhšie ako tých pár sekúnd, aby som tie myšlienky zahnala.
"Docela" to teraz prežívam, no viem, že to potrebujem. Že potrebujem preháňať, aby som raz a navždy dala zbohom svojmu starému JA.

No nič. Na toto si musím zapáliť. Smiech. Celkovo, tento rok (okrem svojej divnosti), je pre mňa rokom zmien a nekonečného testu. K tomu by som sa chcela vrátiť v inom článku, v iný čas. Z tohto blogu sa vskutku stáva osobný blog. Haha.




Komentáre

  1. Do Klubu snílků jsem patřívala, ještě s jiným blogem. Pak se prostě stal život a já chtěla psát o tom, co opravdu dělám, co mám ráda a ne se pokoušet vyplodit něco čitelného. Jsou milionkrát lepší spisovatelé než já, to je jasné, ale jak si o člověk uvědomí, už není cesty zpět.
    V tvých komentářích je cítit prostě obyčejná frustrace. Je rozdíl, když upozorníš pár blogů na chyby zdrojování a jiné, a když prakticky neděláš nic jiného. Zvlášť když je to v pravidlech a ty máš z chvíli pocit, že ty lidi jsou prostě buď idioti, dělají si z tebe srandu nebo neumí číst. Samozřejmě, forma kritiky se dá vždy vylepšit. :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to áno. Frustrácia. To by sedelo. Potešilo ma, že to niekto vnímal aj inak ako moje ponosovanie a to, že som proste zlá.
      Nuž bola to éra, ktorá je už za nami. Z mojej strany podotýkam, že to bola pekná éra. No život ide ďalej. :-)
      S formou kritiky samozrejme súhlasím. Žiaľ, trvalo mi niekoľko rokov, kým som na to prišla. :-)

      Odstrániť

Zverejnenie komentára