Christie Golden: Arthas, Rise of the Lich King

Názov: Arthas, Rise of the Lich King

Autor: Christie Golden

Vydanie: Pocket Books, 2009

Obálka: Glenn Rane

O knihe: Kniha, ktorá sa mi dlho čítala a ešte dlhšie sa mi na ňu písala reakcia.
Kniha popisuje osud Arthasa Menethila, princa Lordareonského.

Je tematicky rozdelená na niekoľko častí. Podľa obdobia, kedy sa odohrávala i podľa rozprávača. V jeho roli sa totiž vystrieda až trojica postáv.

To znamená, že Arthasov uhol pohľadu príjemne dopĺňa rozprávanie lásky jeho života, Jainy Proudmoore, ako aj nemenej dôležitej postavy, ktorá sa mu stane osudnou a to ranger-generál Sylvannas Windrunner.

V knihe samotnej by som zdôraznila kompozíciu, ktorú tak často nevidím. Najvýraznejšia je rámcová kompozícia diela. (Kniha začína i končí opisom tej istej scény.) Samozrejme medzi úvodom a záverom, sa kniha drží predovšetkým chronologickej kompozície.

Slovom, všetok ten beznádej, hnev a túžba po pomste, smeruje k tomu jednému záveru. Záveru, ktorý nám prezradí ako sa z nádejného dediča Lordareonského trónu stane to, proti čomu bojoval. Krutý vládca nemŕtvych, až kým sa on sám nestane jedným z nich. Šampiónom Lich Kinga, ktorý nemá zábrany.

Komentár: Vo všeobecnosti sa mi páčil štýl Christie Golden. (Ktorej meno je už vo svete fanúšikov WoW, akýmsi prísľubom zaujímavého čítania.)

Druhá vec, ktorá mi bola nanajvýš po chuti, boli odkazy na rozličné diela zo sveta Warcraft. Napríklad:

WoW: Vládca klanov – scéna, v ktorej Arthas navšívi pevnosť Durnhold a vidíme jeho nie vysokú mienku o Aedelasovi Blackmoorovi, ako aj šľachetnosť vo veci Tarethy. Sám princ je svedkom gladiátorského súboja orka Thralla. WoW: Den draka – zmienky o Kirin Tor (čarodejnícky rád)

No to je asi tak všetko, čo sa mi na knihe pozdáva. Inak ma tento príbeh o tak významnej postave sklamal.

Začalo to dobre. Čítala som o živote chlapca, ktorý šermoval s imaginárnymi orkmi. O chlapcovi, ktorý sa túžil stať veľkým rytierom Svetla. Slovom o dieťati, ktoré malo osobnosť. Ktoré čitateľovi pripomínalo jeho nevinné detské ja.

Potom prišiel zlom.

Dospel.

Akoby sa smrťou jeho tátoša s ironickým menom Invincible (nepremožiteľný) vytratila aj jeho osobnosť.

Ďalšou ranou pre hlavnú postavu ako aj pre mňa ako čitateľa, sa stal príchod pliagy, ktorá oživovala mŕtvoly. Tento počin nekromantov vyvolal v Arthasovi akýsi skrat.

Navyše celkom nepekne zneužil Jainu, ako aj iné veci, ktoré nechcem vyspoilerovať. No priviedli ma k záveru, že z vášnivého rojka sa stal arogantný chuj.

Úprimne som čakala dramatický príbeh, akési vysvetlenie, ako sa z Arthasa Menethila, vplyvom tragických udalostí, stal obávaný zloduch.

Na miesto toho som dostala akýsi prehľad udalostí z datadisku Warcraft 3. Myslím si, že keby som tú hru hrala aj v jeho platenej verzii (a viac než deň alebo dva), tak ma kniha unudí k smrti.

Takto som len dostala nesympatickú postavu s občasnými svetlými chvíľkami, ktorá pomaly ani sama nevie prečo robí to čo robí.

Na čo poslúchnuť odporúčanie veľkého strážcu Medivha na záchranu svojho ľudu? Na čo poslúchnuť varovanie svojho učiteľa v Northrende? Prečo sa nezachovať k Jaine ako idiot? Na čo dopriať dôstojnú smrť svojim protivníkom? 

No čo je najdôležitejšie, prečo neobviňovať celý krutý svet za veci, ktoré spáchal on sám? 

Mám ho rada ako zloducha, no zároveň mi lezie na nervy ako postava. Nie to čo urobil. Avšak to, že množstvo tých vecí urobil bez konkrétnejších dôvodov. Rozhodne som od Arthasa a Christie Golden čakala niečo viac. Zároveň mi však niečo bráni v úplnom zavrhnutí príbehu.

Možno ak si ten príbeh nechám uležať, tak na druhý pokus o čítanie ho uvidím v inom svetle.