Zbytočnosti, čo nutne potrebujeme. Aký nezmyselný to oxymoron. Veď akoby sme mohli potrebovať zbytočnosť? Alebo ako môže byť zbytočné to, čo potrebujeme?
Zmysel to síce nedáva, no nepopierateľne existujú veci spadajúce do tejto kategórie. Čím ďalej, tým viac som totiž názoru, že jednou z vecí, ktoré ľudstvo potrebuje, no keďže si to neváži, nepoužíva a správanie niektorých naznačuje, že ho považuje za zbytočnosť, je rozum. (Uch, až som sa pri tomto súvetí zapotila.) Alias, ruku hore, kto pozná meme: "Ten pocit, keď ľudstvo dospelo do bodu, v ktorom už vyhynutie nie je zlo, ale riešenie. "
V menej globálnom merítku:
Pri pohľade na niektoré troj slovné články prikrátke aj na fejsbukový status (zveličovanie) mám pocit, že je to práve zdravá sebakritika, čo človek, ktorý článok publikuje považuje azda za zbytočnosť a čo my čitatelia nutne potrebujeme. (Nemyslím sebakritiku. Teda, je to rozhodne užitočná vec. Dôležitejšie však je, aby ju mal aspoň autor, keď už si tak hovorí.)
Keby som v tej krátkosti zazrela pointu, názor či nejaký zvrat. Alebo by vo mne vyvolal pocit iný než nepochopenie ako a na čo to uzrelo svetlo sveta. Nedbám.
Prečo by sme sa tým však mali trápiť? Sme blogeri, my môžeme všetko! A keď sa niekomu niečo nepáči, tak nech nečíta, nekomentuje lebo mu dáme ban.
A internety celkovo:
Prečo by sme mali brať ohľad aj na ostatných? Máme slobodu prejavu. Môžeme na internet dať čo len chceme. Nevadí, že k tomu majú prístup deti alebo ľudia, ktorých sa to bytostne týka aj nie.
Akoby ľudia držiac v rukách moc, ktorú im internety dávajú, nevedeli čo robiť od samej voľnosti. (Viď. mňa, s mojim pseutointeleguálnym komentárom k Téme Týždňa.)
To je dôvod, prečo v Dobe informačnej, považujem práve rozum, sebakritiku a pridávam empatiu, za tie najväčšie cnosti.
Komentáre
Zverejnenie komentára