Teraza Matoušková: Válka zrcadel

Autor: Tereza Matoušková 

Názov: Válka zrcadel
Zaradenie: román
Žáner: fantasy
Rok vydania: 2017
Hlavné postavy: sirota Ankara

Úvod do deja

Dnešný príspevok do môjho čitateľského denníka nás zavedie do iného, umierajúceho sveta. Tam v jednom kráľovstve žije mladá čarodejnica, ktorú si pod svoje ochranné krídla zoberie Egadirský arcimág Simon. Dievčina s pribúdajúcimi rokmi silnie a učí sa ovládať svoj dar alebo aj prekliatie, kvôli ktorému je obľúbeným nástrojom v mocenskom boji o udržanie vlády v Citadele, ako aj naprieč kráľovstvom.
Kráľovstvo však okrem hroziacej vojny ohrozuje aj čosi iné. Čosi čo doposiaľ prevažne nebadane driemalo v hlbinách. Znetvorené sily Súmraku sa prebúdzajú k plnému životu a spolu s nimi aj tvory dosiaľ známe jedine z rozprávok bardov.

Komentár

Myšlienka, ktorá ma zaujala: všetko čo má svoj začiatok, má i svoj neodvratný koniec.
V závere mi kniha pripomenula príslovie: "Ani Rím nepostavili za jeden deň." Respektíve, že existujú veci, ktoré sa nedajú napraviť jedným víťazstvom, ale stoja niekoľko rokov trpezlivého úsilia aby sa napravili. Teda pokiaľ sa vôbec dajú napraviť.

Príbeh sa mi prekvapivo ľahko čítal aj napriek češtine.
Jediné z čoho som miestami bola zmätená bola politická situácia najmä v tretej časti knihy. Možno ma tak trochu sklamal záver. Ešte som sa celkom nerozhodla. Každopádne ma zarazil ako päsť do oka.

Pri očakávanom veľkolepom súboji zrkadiel, ktorý ani nebol tak veľkolepý ako som očakávala, som zistila, že súperka hlavnej hrdinky mala byť jednou zo záporákov príbehu a nie ten o kom som bola skalopevne presvedčená, že ním bude. To si zaslúži bludišťka.

Navyše ma zaujala predstava, že ani tí dobrí neboli nevinný. Bytosti do väčšej či menšej miery konali zlo z najrozličnejších dôvodov. Niekto chcel vytvoriť nový svet z trosiek starého, niekoho obrazne povedané temná stránka sa prejavila pri menších zlozvykoch.

Žiaľ z konca som mala pocit akoby autorka váhala. Respektíve mala problémy s ukončením deja. Oceňujem nový pohľad, ktorý je aj vcelku reálny vzhľadom na situáciu. Ostatne čo by sa reálne vyriešilo jedným víťazstvom? Jednoducho ako som už napísala, sú veci, ktoré potrebujú čas aby sa dali do poriadku a často nestačí ani ten. Osobne ma ale ten otvorený koniec akosi nepresvedčil. To však môže byť aj kvôli mojej averzii k otvoreným koncom. Kto vie.

Mám pocit, že sa v tých rýchlych rozuzleniach nestihla plne rozvinúť genialita záporákov.

Aby som ale postavám toľko nekrivdila, spracovanie niektorých sa mi naozaj páčilo. Predovšetkým Iskanderov vnútorný boj ma zaujal. Navyše asi začínam byť zbláznená do mien niektorých postáv. Len keď si ich v duchu vyslovujem, mi znejú ako zaklínadlo či mantra.

Odhliadajúc od toho všetkého, bolo čítanie knihy zaujímavou skúsenosťou. Miestami som mala pocit, akoby som sa spolu s postavami zakrádala v tuneloch, bojovala s bezmennými a množstvo ďalších vecí, ktorými by som ale už naozaj vyspoilerovala knihu a to vážne nechcem.