Piaty deň
Nakoniec som sa rozhodla ísť na to ponocovanie len tak zľahka. Do polnoci som dorábala nejaké články a po jednej som si šľa ľahnúť, že bude čo bude.
Viem, že ešte o tretej som si zapisovala postrehy. No viac než vecou snaženia to bolo spôsobené, že mi rozum nedal pokoja.
Aj tak mi prišlo mierne pokrytecké snažiť sa robiť úmyselne to, kvôli čomu iní ľudia (s problémami spánku) trpia.
Zo strany druhej, práve kvôli tomuto ostrému kontrastu si môžem vziať z výzvy dôležitosť nočného spánku. Naraz si porovnať aké osviežujúce to je keď svojmu telu doprajem spánok, na ktorý sa uložím ešte pred polnocou a čo naopak spôsobí jeho vynechanie. A, že kedysi moja neurologička mala pravdu keď tvrdila, že denný spánok sa tomu nočnému absolútne nevyrovná.
Toto všetko, ako aj pohyb, čo možno najzdravšia strava a psychohygiena sú dôležitou súčasťou tejto dynamickej doby.
No zo strany druhej ma zarmucuje predstava, že nie každý má v týchto veciach na výber. O to vďačnejšia som potom za možnosti, ktoré mám. Aj keď na to často zabúdam a potom len zbytočne pindám jak chorá vrana.
V mojom prípade bol predmetom piateho dňa nielen odpočinok ako taký. Ale hlavne odpočinok po prebdenej noci. Na viac som sa beztak nezmohla.
Šiesty a siedmy deň môžem zhrnúť niekoľkými vetami. Veľké bádanie v útrobách duše sa už nekonalo. Naďalej som cvičila a snažila sa dodržiavať sedem pravidiel výzvy. V nedeľu som so šálkou čaju a knižkou na stolíku, rozjímala nad vecami, za ktoré môžem byť vďačná.
Musím sa priznať, že mi to pomohlo. Prihliadajúc na to, že už druhý mesiac patrím skôr medzi tých, v ktorých súčasná situácia vyvoláva nepokoj spojený s neistotou. Kedy sa adaptujeme? Kedy sa ekononické subjekty rozbehnú a začnú znova prijímať ľudí? Do kedy moja rezerva ešte vydrží?
No odhliadajúc od toho (peniaze boli aj budú, len aby horšie nebolo) sa mi popri iných projektoch podarilo ponoriť do hlbín knižky, ktorá sa čitateľa snaží silno poučiť o skromnosti a vyberanom správaní. Je však natoľko rozprávková, že mi to až tak nevadí. Navyše aby som jej nekrivdila, musím uviesť, že bola písaná v časoch, keď slová ako mladá dáma a mladý pán ešte niečo znamenali.
Záver:
Myslím, že len teraz na druhý beh mi táto výzva dala niečo. Niečo psychického charakteru.
Niečo, čo sa mi kedysi zdal ako zábavný pokus, ktorým nikomu neubližujem, z nenazdajky začínam považovať za čo si iné.
Z jednej strany to je stále pokus. Ktorý mi však dal odpovede na úplne iné otázky, než aké som pôvodne testovala.
Iste robila som to hlavne pre seba, ale čo si budeme nahovárať, išlo tu aj o čosi iné.
Až mi napadá.
Čo všetko je bloger schopný spraviť pre pobavenie publika?
Postaví seba do situácie, v ktorej využíva buď živočíšne pudy (blogo-skoronahotinky) alebo škodoradosť? Alebo si zo svojho života spraví realityshow? Kde sú hranice blogovej etiky? Vie vôbec niekto?
Alebo som práve skritizovala niečo také ako kedysi bývali krikľavé "desingy" blogov, prepchaté menu so samými blikajúcimi strašiakmi a s nečitateľným obsahom. (Kvôli textu splývajúcemu s pozadím samozrejme. Čo ste si mysleli? Až také *ovado nie som.) Nezabúdajúc na komentíky či spriatelia blogísky. Čo je (snáď) trendom rokov minulých. No svojho času zožali kritiku skúsenejšej blogerskej obce.
Sú teda veci, ktoré sú predmetom súčasných kritík len akýmsi prechodným módnym výstrelkom? Ak áno, čo pri Merlinovej brade príde potom?
Čo sú blogeri ochotní urobiť pre sledovanosť?
Viac o tom, čo mi táto výzva dala, si môžete prečítať v mojom Vydnotení Hell Week challenge.
Komentáre
Zverejnenie komentára