Holly Black: Skazený kráľ

Názov: Skazený kráľ (2. diel férskej ságy)

Autor: Holly Black

Slovenské vydavanie: SLOVART, spol. s.r.o., Bratislava 2019

Preklad: Kristína Balalová

O knihe: 

"Pripravte sa, že vás na konci skoro porazí."

Nie, nie je to citát z knihy ale skôr taký môj pocit. Viac k deju dodať neviem. Dej, ktorý sa teraz viac ako prvý diel zaoberá intrigami a snahou Jude odvrátiť blížiacu sa hrozbu vojny s kráľovnou Podmorska, Orlagh

Jude sa tentokrát popri odkrývaní intríg (a zodpovedaní niekoľkých otázok z prvej knihy) ako aj pokuse odhaliť zradcu, musí naučiť ako uhrať svoje divadlo tak, aby dožičila čas svojmu favoritovi, ktorého v pravú chvíľu chce dosadiť na trón.

"Moc sa dá ľahko získať. Oveľa ťažšie je si ju udržať."

Znie tentokrát myšlienka druhej knihy. Ktorá nám porozpráva príbeh o tom ako sa to Jude naučí na vlastnej koži.

Kráľova prísaha ho totiž núti podriadenosti voči Jude, no aktuálna je otázka. Kto je v skutočnosti bábkarom a kto bábkou? Kto v skutočnosti vedie a kto je vedený v tomto zbesilom tanci na nožoch?

Komentár:

Nuž ani po jedenástej kapitole som nemala pocit, že by kniha bola slabšia ako prvá. Veľmi som sa totiž bála, že aj táto séria dopadne ako mnohé pred ňou kde to každou ďalšou knihou šlo dolu vodou.

Dvojka sa teda spoľahlivo drží. Protagonistku som si obľúbila ešte viac, niektoré sprievodné postavy sa mi zdali otravnejšie a postavy, ktoré som vyslovene nemusela v jendotke, sa mi v dvojke do istej miery sprotivili.

Prvý a jediný brainfuck sa dostavil na strane 105, z vyjadrenia, že smrteľníci v Elfhame nestarnú. Jasne pri tom vidím sestry.

Vážne? Ako to, že oni zostarli a Val Moren nie? Ako to, že sa celý prvý diel niesol v znamení toho aké sú ich životy krátke oproti férom?

Možno je to myslené, že síce starnú pomalšie (oproti ľuďom v ľudskom svete) no stále sú to len smrteľníci. Ja neviem. No zanechalo ma to v miernom pomykove.

Druhá vec, pre ktorú sa hnevám je Švábovo civilné meno, ktoré som roky rokúce používala pre svoju postavu. To je moje šťastie. Vymyslieť niečo, čo už niekto iný vymyslel.

Každopádne až na pol dňa(!!!) som si knižku odložila. Tak som sa hnevala. No tu vidno návykovosť knihy, že na dlhšiu dobu dom si ju už nevedela odložiť. 

Zo všetkých mojich odhadov, jediná vec, ktorú som trafila bol Judin zradca. Pravda ani udalosti 29. kapitoly ma neprekvapili. (Už len keby som vychádzala z nadpisu tretej knihy ako aj výstavby vzťahov medzi zainteresovanými postavami.)

No posledná kapitola bola ako facka. Teda v porovnaní s plynulým dejom dvojky.

Ako som si doteraz zapisovala príklady vecí ktoré sa mi na knihách páčili alebo nepáčili, z ktorých som si začala vyvodzovať zásady pre seba. Tak teraz si musím urobiť poznámku k 30. kapitole Skazeného kráľa, ako ukážkový príklad zvratu.

Zvratu, z ktorého mám ešte stále závrat. Smiech. Ak som bola mierne v pomikove z vyhlásenia o nestarnutí smrteľníkov v Elfhame, tak posledná kapitola mi doslova a do písmena "urvala dekel". Do takej miery, že ešte aj niekoľko minút po dočítaní knihy som sa nezmohla na viac ako zízať neveriacky pred seba a opakovať si dokola "Wau, wau, wau."

V závere páčil sa mi druhý diel, no s odstupom času mi príde asi trochu slabší. Aj keď v množstve vecí je zas lepší ako jednotka. Akoby bola prechodom medzi prvou a treťou knihou, ktorá má byť podľa mňa skôr romancou medzi hlavným párom série.

Každopádne ani tento diel nezostal nič dlžný sérii ani prvej knihe.